Pamiatky v Bratislave

(Venturská ulica)

Najstaršia univerzita na Slovensku založená roku 1465. Academia začala svoju činnosť roku 1467. Kancelárom univerzity bol ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz, ale školu v skutočnosti viedol vicekancelár, bratislavský prepošt Juraj Schomberg. Pôvodný komplex univerzity tvorili kráľovská kúria, časť prepoštskej budovy a domy Gmaitlovskej rodiny. Názov akadémie je odvodený z gréčtiny a znamená Akadémia „Mesta na Dunaji“ – po grécky polis znamená mesto a Istros je názov rieky Dunaj. Národná kultúrna pamiatka.  

je už dlhé stáročia neodmysliteľnou súčasťou panorámy Bratislavy. Už starovekí Rimania si na hradnom kopci vybudovali opevnenie, aby chránili dunajský brod a severnú hranicu svojej ríše pred útokmi barbarov. V poslednej tretine 9. storočia tu stálo hradisko, ktoré patrilo medzi najvýznamnejšie vo Veľkej Morave. Bolo sídlom slovanského veľmoža Breslawa a dôležitým politickým i správnym centrom. Meno tohto veľmoža prešlo i do súčasného názvu mesta Bratislava. Prvá písomná zmienka o meste a hrade pochádza z roku 907, kedy sa spomína ťažká porážka Bavorov od maďarských kočovných kmeňov práve pod Bratislavským hradom.

Kolégium dal postaviť v roku 1641 bratislavský kanonik Imrich Lósy, neskorší ostrihomský arcibiskup, pre výchovu laických kňazov ostrihomskej arcidiecézy. Venoval základinu vo výške 21 000 zlatých na výchovu dvanástich klerikov študujúcich na katolíckom gymnáziu s cieľom pripraviť ich na štúdium teológie. V seminári študovali viacerí slovenskí národní činitelia napr. neskorší ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay (1777) a najvýznamnejší bernolákovský básnik Ján Hollý. Seminár bol pomenovaný po uhorskom svätcovi sv. Imrichovi – synovi prvého uhorského kráľa sv. Štefana.
Latinský nápis na portály kolégia: SEMINARIVM S.EMERICI DVCIS MDCXLI. – Seminár sv. Imricha kniežaťa 1641

Trojloďový kostol s niekoľkými kaplnkami je najvýznamnejšou sakrálnou stavbou mesta. V priebehu rokov 1563-1830 bol korunovačným chrámom uhorských kráľov. Korunovali tu 11 uhorských kráľov (vrátane Márie Terézie) a 7 kráľovských manželiek. Kostol v duchu gotiky postavili v 14.-15. storočí na mieste staršieho Kostola sv. Salvatora.

Pamiatkou na bratislavské korunovácie je pozlátený monument uhorskej koruny na vrchole veže kostola z roku 1833. V kryptách Dómu sv. Martina sú pochovaní mnohí cirkevní a svetskí hodnostári krajiny. Kostol je národnou kultúrnou pamiatkou.

Palác krajinského sudcu grófa Juraja Erdödyho vznikol okolo roku 1770 podľa projektu Mateja Walcha na mieste troch starších domov. Patrí do skupiny rokokových palácov s bohatou šťukovou ornamentikou na fasáde. Pôvodne mal palác dve poschodia, v prvej polovici 20. storočia k nemu pristavili tretie.

Fontánu navrhol v roku 1938 bratislavský sochár Alojz Rigele. S jej modelom sa zúčastnil súťaže na návrh studňovej plastiky pre petržalský park, ktorú vypísal Mesto okrašľujúci spolok. Dielo však už nestihol zrealizovať, pretože 8. februára 1940 zomrel.

(Františkánske námestie)
Žena uvádzaná aj ako nymfa Františka vylievajúca vodu z krčahu, odetá do antického odevu na hlave má helmu a stojí v strede nádrže z ružového mramoru. Na námestí bola umiestnená od roku 1804, neskôr ju premiestnili na nádvorie Starej radnice, odkiaľ sa naspäť na pôvodné miesto vrátila až v roku 1998. Nymfy patrili v gréckej a rímskej mytológii k smrteľným, nižším bohyniam. Mali za úlohu ochraňovať miesta, ktoré obývali. Snáď preto tá helma.

Socha nymfy vznikla v kamenárskej dielni Feiglerovcov. Je umiestnená na mohutnom podstavci, ktorý zdobí rakúska dvojhlavá orlica.

Fontána z polovice 17. storočia je dielom pravdepodobne sochára a grafika Juraja Lippaya mladšieho, synovca ostrihomského arcibiskupa Juraja Lippaya. Podľa jeho návrhu vytesal súsošie neznámy kamenár. Na nádvorie primaciálneho paláca bola umiestnená v roku 1930. Dračie hlavy zrekonštruoval bratislavský sochár Alojz Rigele.

Dielo sochára Tibora Bartfaya a architektky Valérie Triznovej bolo vytvorené v roku 1982. Antikorová plastika gľovitého tvaru znázorňuje zemeguľu s negatívnymi reliefmi letiacich holubíc, poslov mieru. Priemer plastiky sú 3 metre a je umiesnená vo veľkom krhovom bazéne. Monumentalitu výtvarného diela zvýrazňuje vodný systém fontány, ktorý vyriešil Pavol Mikšík.

Ganymedovu fontánu dala postaviť Prvá prešporská sporiteľňa. Vyhotovil ju v roku 1888 bratislavský sochár Viktor Tilgner. Poisťovňa už počas výstavby nového mestského divadla stavaného v rokoch 1886-1888 zamýšľala zušľachtiť prostredie pred hlavným vstupom do neorenesančného divadla, preto požadovala, aby fontána bola vyhotovená v neorenesančnom poňatí.

Centrum rímskej vojenskej a územnej organizácie pri Bratislavskej bráne bolo Carnuntum (vzdialené asi 20 km od Bratislavy v súčasnosti Deutsch Altenburg v Rakúsku), najvýznamnejšia rímska pevnosť na strednom Dunaji, sídlo XIII. a XIV. légie, prístav flaviovského vojenského loďstva. Odtiaľto vyrážali rímski cisári na výpravy proti Germánom. V Bratislave-Rusovciach sa našli vykopávky rímskeho vojenského tábora Gerulata, v ktorom slúžili rôzne pomocné zbory (auxilie).

Hrad Červený kameň sa nachádza v malebnom prostredí pohoria Malých Karpát, 44 km od Bratislavy. Stredoveký pohraničný hrad Červený Kameň založila v 13. storočí kráľovná Konštancia, vdova po českom panovníkovi Přemyslovi Otakarovi I., dcéra uhorského kráľa Bélu III. Za pomerne krátku dobu od 13. až do začiatku 16. storočia sa tu vystriedal celý rad šľachticov. Hrad dostávala uhorská šľachta za vojenskú a hospodársku pomoc panovníkovi alebo sa stával zálohou pre veriteľov. Medzi najvýznamnejších držiteľov hradu patrili Matúš Čák Trenčiansky (1252-1321) – Pán celej rieky Váh a Tatier, Ján Zápoľský (1487-1540) – neskorší uhorský kráľ, Alexius Thurzo (1490-1543) – kráľovský sudca a palatín.

V roku 1535 hrad spolu s priľahlým panstvom kúpil v tom čase najbohatší muž sveta Anton Fugger (1493-1560) a na mieste stredovekého hradu novo vybudoval v priebehu dvadsiatich rokov najmodernejšiu renesančnú fortifikačnú pevnosť ako skladové priestory pre v banských mestách stredného Slovenska vyťaženú meď. Hradné pivnice patria k najväčším v strednej Európe. Stavebné plány pevnosti boli vypracované slávnym norimberským maliarom Albrechtom Dürerom (1471-1528). Na stavbe pracovalo veľa talianských majstrov.

V roku 1581 kúpil hrad Červený Kameň spolu s panstvom Mikuláš II. Pálffy (1552-1600), najvýznamnejší protiturecký bojovník, dedičný bratislavský župan a kapitán bratislavského hradu, ktorý si z hradu buduje svoju rezidenciu. V 17. a 18. storočí je hrad prebudovaný na honosné a prepychové sídlo vyzdobené barokovým štýlom a bohatou zlatou, kamenárskou, sochárskou, maliarskou a štukatérskou výzdobou. Pričinili sa o to najmä uhorský palatín Mikuláš IV. Pálffy (1657-1732) a Rudolf Pálffy (1710-1768) podmaršál a majiteľ husárskeho pluku č. 6.

Pálffyovci vlastnili hrad až do roku 1945. V roku 1949 bol hrad vyhlásený za štátny kultúrny majetok a v roku 1970 za národnú kultúrnu pamiatkou. V súčasnosti je na hrade múzeum bytovej kultúry uhorskej šľachty od 16. do začiatku 20. storočia a vývoja vojenskej techniky na slovenských hradoch.

Hrad Červený Kameň patrí medzi najnavštevovanejšie hrady na Slovensku.

Ruiny starobylého Devína sa týčia nad sútokom Dunaja a Moravy. Strážnu pevnosť slovanského kniežaťa Rastislava Dowinu spomínajú letopisy už v 9. storočí. Už v 13. storočí stál na vrchole skalného brala objekt s obytnou vežou, ktorý bol základom neskoršieho hradu. Hrad v roku 1809 vyhodili do povetria napoleónske vojská. Od roku 1965 prebieha v hradnom areáli archeologický prieskum a čiastočná rekonštrukcia hradných zrúcanín pod záštitou mestského múzea v Bratislave. Hrad je národnou kultúrnou pamiatkou.

Jeszenákov palác je druhý najstarší palác v Bratislave (dom č. 3). Nechal ho postaviť ako mestský palác kráľovský radca Pavol Jeszenák v roku 1730.

Po potlačení protihabsburského povstania Gabriela Bethlena a uzavretí mieru v Mikulove 31.12.1621 ostrihomský arcibiskup Peter kardinál Pázmany kúpil tri domy pri bratislavskom dome sv. Martina a 11. septembra 1626 zložil základinu 50 000 florénov na výstavbu jezuitského kolégia a gymnázia. V roku 1650 v šiestich triedach študovalo 308 žiakov, z toho 123 Slovákov, 99 Maďarov, 33 Chorvátov, 28 Nemcov...

Viedenský mier v roku 1606 po protihabsburskom povstaní uhorskej šľachty pod vedením sedmohradského vojvodu Štefana Bocskaya umožnil evanjelikom vytvoriť si vlastnú cirkevnú organizáciu. Zaslúžil sa o to najmä uhorský palatín Juraj Turzo, pán oravského hradu a hradu v Bytči. Po druhom protihabsburskom povstaní uhorskej šľachty tentokrát pod vedením Gabriela Betlena boli náboženské slobody uhorskej šľachty a jej poddaných znova potvrdené v mikulovskom mieri, čo umožnilo evanjelikom v Uhorsku rozvíjať svoj duchovný život a budovať si svoje kostoly.

Kačacia fontána patrí medzi najkrajšie fontány v Bratislave. Vyhotovil ju v roku 1914 Robert Kühmayer. Súsošie pripomína bratislavskú povesť: Na brehu Dunaja žil kedysi starý dobrý vodník, ktorý už dávno nechytal ľudské dušičky, ale dával prednosť pohode na slniečku a šanteniu s chlapcami, ktorí k Dunaju chodievali s husami a kačicami. Jedného dňa, nevedno prečo, sa začali chlapci vodníkovi posmievať, šibať ho prútom a spolu s husami a kačkami naháňať po lúke. Keď nechceli prestať, vodník vytrhol najbližšiemu prút a sám ich začal šibať. Koho zasiahol, ten na mieste skamenel.

Kaplnka sv. Kataríny patrí medzi najstaršie zachované gotické stavby v Bratislave. Nechal ju postaviť v roku 1311 cistercián František de Columba, kaplán pápežského legáta kardinála Gentileho, ktorý bol pápežom poslaný do Bratislavy (1307-1311), aby podporil pozíciu novozvoleného kráľa Karola Róberta z Anjou u uhorského duchovenstva a šľachty. Zápas o trón trval vyše desať rokov. Odpor uhorskej oligarchie bol napokon zlomený až vojensky v roku 1312.

Jednoloďový barokový kostol bol postavený spolu s nemocnicou pre ženy a kláštorom alžbetiniek, ktoré prišli do Bratislavy v roku 1738. Mecénom stavby bol ostrihomský arcibiskup a uhorský primas knieža Imrich Esterházy (*1663 +1745), ktorý v Bratislave 25. júna 1741 v dome sv. Martina korunoval ako uhorského kráľa cisárovnu Máriu Teréziu. Za dvadsať rokov pôsobenia na arcibiskupskom stolci knieža Imrich Esterházy vybudoval v ostrihomskej arcidiecéze okolo 70 kostolov.