Kostol a kláštor kapucínov

Kostoly kapucínov vôbec majú medzi sakrálnymi stavbami osobitý charakter. Kapucíni - reformovaná vetva františkánskej rehole, prísne dodržiavali požiadavku rehoľnej chudoby vytýčenú svätým Františkom z Assisi a aplikovali ju aj na formu svojich chrámov. Ich kostoly boli bez veže: do ulice sa obracali jednoduchou štítovou, tektonicky nečlenenou fasádou. Zaklenuté boli valenou klenbou s lunetami. Vnútorné steny boli hladké, tektonicky nečlenené, natreté bielou farbou, od ktorej sa dobre odrážali skromné sĺpové tmavohnedé oltáre. Na rozdiel od polychrómovaného a bohato zdobeného vnútorného zariadenia iných kostolov boli kapucínske oltáre pokryté orechovým fládrovaním, ktoré mohla oživovať len svetlejšia intarzovaná ornamentika a pätky a hlavice stĺpov vo farbe slonovej kosti.

Strohý charakter a výtvarná jednoduchosť kapucínskych kostolov korešponduje s pastoračnými cieľmi tohto rádu a s ich úsilím viesť veriacich k prehĺbenému vnútornému životu podľa Evanjelia. Rozšírenie chrámového priestoru o vedľajšie priestory, o jednu bočnú kaplnku umožňujúcu individuálnu pobožnosť a o spovedné miestnosti, ktoré umožňujú vnútorné sústredenie - veriacich pripravujúcich sa na spoveď. Voči stredovekým kostolom žobravých reholí, kde chórové lavice stáli pred hlavným oltárom, v kapucínskych kostoloch ich umiestňovali za hlavný oltár do osobitného oratória spojeného s presbytériom do jedného celku. Oba priestory oddeľuje len mohutná baroková architektúra hlavného oltára umelecky stvárnená na prednej i na zadnej strane. V zmysle prísnej klauzúry opticky oddeľovala kláštorný priestor od kostola prístupného laikom, ale zároveň prepúšťala hlasy a spev bratov odbavujúcich predpísané hodinky, čo má na návštevníkov kostola pôsobiť ako strhujúci príklad.

V júli 1676 požiadal cisár Leopold I. predsedu uhorskej dvornej komory, Leopolda Kolonitscha, biskupa z Viedenského Nového Mesta, aby do Bratislavy pozval kapucínov. Už 25. novembra 1676 kapucíni prišli do Bratislavy. Ich prvým pôsobiskom bola kaplnka sv. Kataríny na Ventúrskej ulici, ktorú sa Kolonitschovi podarilo pre nich získať spolu s neďaleko postaveným domom. V kaplnke sv. Kataríny kázali, spovedali a slúžili sv. omše 35 rokov.

V roku 1698 získali kúpou pozemok na východnej strane bratislavského hradu od barónky Ghillányiovej, ktorý v nasledujúcom roku darom susediacich pozemkov od grófky Czoborovej značne zväčšili.

Kláštor a kostol sa im podarilo vybudovať až vďaka štedrej podpore od grófky Eleonóry Terézie de Strattmann a Payerbach, manželky tajného radcu cisára Leopolda, ktorá pôvodne chcela postaviť pre kapucínov na vlastné náklady kostol a kláštor v Payerbach, ale nedostala súhlas ani od passauského biskupa Johanna Philippa ani od cisárskej vlády. Kapucíni sa vtedy obrátili na grófku s prosbou, či by svoj zámer nemohla zrealizovať v Bratislave. Grófka súhlasila a dala k dispozícii niekoľko tisíc guldenov.

17. decembra 1708 infulovaný bratislavský prepošt gróf de Volkra v mene uhorského prímasa - ostrihomského kardinála a arcibiskupa Christiána Augusta slávnostne položil základný kameň kláštora. O necelý rok koncom septembra 1709 bol hotový chór s malou vežou, sakristia a priľahlé oratórium. 3. októbra 1709 sa kapucíni prvýkrát modlili v hotovom chóre vešpery a na druhý deň 4. októbra slúžil ostrihomský arcibiskup kardinál a prímas Christián August Saský v chóre prvú sv. omšu. Potom slúžil kaločský arcibiskup gróf Imrich Csáky (1672 – 1733) pontifikálnu slávnostnú omšu. Na tejto slávnosti bola prítomná aj zakladateľka – grófka Eleonóra Terézia. V chóre sa nachádza pamätná tabuľa s nemeckým nápisom - v preklade: "Modlite sa za nehodnú zakladateľku Eleonóru Teréziu. 1709".

Stavebné práce kláštora viedol kapcínsky rádový páter Ján Damascén (vlastným menom Johann Wers, + 25.4.1744) z Viedenského Nového Mesta. Kapucíni sa do novovybudovaného kláštora nasťahovali až v roku 1712, kedy v Bratislave prepukla morová epidémia, ktorá trvala dva roky. Kapucíni sa v tom čase s nasadením vlastných životov horlivo venovali ošetrovaniu chorých na mor. Ako vďaku za ukončenie moru v roku 1713 ostrihomský arcibiskup kardinál Christián August nechal postaviť v Bratislave morový stĺp na Rybnom námestí.

Základný kameň kostola položil 20. decembra 1711 znova už spomínaný gróf de Volkra, ktorý sa medzičasom stal biskupom. V roku 1717 bol kostol sv. Štefana Uhorského hotový a 6. júna ho konsekroval nitriansky biskup Ladislav Adam Erdödy spolu so so štyrmi oltármi zasvätenými sv. Štefanovi Uhorskému, sv. Františkovi z Asissi, sv. Antonovi Paduánskemu a Panne Márii.

V roku 1727 kláštor rozšírili smerom na Koziu ulicu a pálffyovské záhrady. K sakristii pristavili knižničnú sálu. Prístavby financoval ostrihomský arcibiskup a prímas Imrich Eszterházy, veľký priaznivec kapucínskej rehole. V roku 1732 dostali kapucíni od mesta záhradu a dva domy.

V roku 1735 povolili základy kostola a hrozilo jeho zrútenie. Kostol bol totiž postavený za stredovekými hradbami mesta v mieste priekopy na bahnitej pôde. Pri obnove kostola im výrazne pomohol opäť ostrihomský arcibiskup Imrich Eszterházy pod podmienkou, že kapucíni prevezmú správu kaplnky sv. Jána Almužníka v Dóme sv. Martina, ktorú nechal v rokoch 1729-1732 vybudovať pre uloženie ostatkov tohto carihradského patriarchu.

Kapucíni museli časť kostola zrúcať a prizvali si z Viedne vojenského inžiniera Felicea Donata Allia, ktorý v rokoch 1736 - 1737 budovy staticky zabezpečil a kostol dostaval spolu so staviteľom - kapucínskym rehoľným bratom Bertholdom (vlastným menom Ferdinand Ziegerhoffer, +12.5.1763 v Tate), ktorý v kostole postavil tiež hlavný oltár.

V roku 1737 František Portenhauser, pod dohľadom ostrihomského arcibiskupa Imricha Eszterházyho, dokončil stavbu kláštora, pričom nechal postaviť ešte dva trakty so sakristiou a knižnicou. Pri bráne bol postavený nový trakt s piatimi celami pre domácich a cudzích. V záhrade vznikol lazaret.
Vďaka finančným príspevkom dobrodincov sa mohli zhotoviť barokové oltáre: hlavný oltár, dva bočné oltáre sv. Františka a sv. Antona Paduánskeho a tiež oltár sv. Kríža. Medzi donorov patril aj neskorší cisár František Lotrinský, manžel Márie Terézie.

Hlavný oltár sv. Štefana z roku 1737 tvorí mohutná baroková architektúra, oddeľujúca svätyňu od oratória, výtvarne riešená z obidvoch strán. Monumentálny oltárny obraz namaľoval v tom istom roku kapucínsky laický brat Udalrich z Welsu (vlastným menom Thomas Wimberger, + 19.7.1743 v Budíne). Oltárny obraz znázorňuje sv. Štefana prvého uhorského kráľa ako zveruje do ochrany Panny Márie svojho syna Imricha a Uhorsko symbolicky vyjadrené na poduške ležiacou kráľovskou korunou.

Obraz je zaujímavý i z architektonického hľadiska: zachytáva totiž siluetu dobovej Bratislavy s jej významnými stavbami, s hradom, dómom a radnicou. Zobrazenie Bratislavy nebolo náhodným popudom. Bratislava bola od roku 1563 korunovačným mestom a autor obrazu jej chcel vzdať hold a súčasne zdôrazniť jej význam zachytením stavieb symbolizujúcich tri zložky vtedajšej spoločnosti - moc panovníka, cirkevnú vrchnosť a mestskú správu. Výjavy na bočných obrazov hlavného oltára predstavujú svätého Jozefa a svätú Teréziu Ávilskú.

Bočné oltáre svätého Františka z Assisi a svätého Antona Padovského stoja po stranách víťazného oblúka a majú rovnaké stĺpové architektúry. Oltárne obrazy z roku 1737 - Stigmatizácia svätého Františka a Vízia svätého Antona - namaľoval Anton Karol Rosier. Anton Karol Rosier bol žiakom významného rakúskeho sochára Georga Rafaela Donnera a je pochovaný v krypte kapucínskeho kostola. V oltárnych nadstavcoch sa nachádzajú obrazy Svätý Fidelius s knihou a anjelom (na oltári sv. Františka) a Svätý Felix s anjelom (na oltári sv. Antona).

V lodi v nike stojí oltár svätého Kríža z roku 1737, ktorý tvorí baroková stĺpová architektúra s ústredným obrazom a krížom s korpusom. Zhotoviť ho dal Karol Zichi. Pendantom toho oltára je oltár sv. Fidelisa zo Sigmaringenu, mučeníka a svätca rehole kapucínov. Oltár pochádza z roku 1749 a má stĺpovú architektúru. Oltárny obraz Smrť svätého Fidelisa namaľoval kapucínsky páter Norbert z Viedne (vlastným menom Johann Baumgartner, +29.9.1773 vo Viedni). Od toho istého autora sú aj obrazy rehoľných svätých a dva skriňové relikviáre z 1. polovice 18. storočia.

Oltárne obrazy z kapucínských oltárov svätého Františka z Assisi a svätého Antona Padovského spolu s menzou oltára sv. Kríža posvätil ostrihomský svätiaci biskup František Zichy 4. augusta 1737. Oltár Panny Márie pochádza z roku 1742. Nachádza sa v pravej bočnej kaplnke a má barokovú stĺpovú architektúru. Socha Panny Márie s Ježiškom vznikla až v 20. storočí. Pod nikou je umiestnený oválny obraz svätého Jána Nepomuckého. Oltár Panny Márie požehnal 4. novembra 1743 ostrihomský svätiaci biskup František Zichy.

K ďalším pamiatkam kostola patrí cyklus ôsmich veľkých obrazov v lodi, ktoré znázorňujú Kristovo utrpenie od brata Udalricha, dva skriňové a dva pyramidálne relikviáre v rokokovom ráme, neskorobaroková krstiteľnica z 18. storočia a barokové oratórium za hlavným oltárom.

V roku 1738 na podnet ostrihomského arcibiskupa Imricha Esterházyho prišli do Bratislavy alžbetínky, aby sa venovali ošetrovaniu chorých žien. Kapucínsky provinciál - p. Gelázius z Görz pridelil sestrám jedného spovedníka a jedného exhortátora. Keď sa dostaval v bratislavskom podharí na Zuckermandli kostol Najsvätejšej Trojice, prevzali kapucíni v roku 1739 aj jeho správu. V roku 1746 prevzali kapucíni kázanie v kostole uršulínok a v roku 1748 prevzali kapucíni slávenie sv. omší v kláštornom kostole Notre-Dame.

V roku V rokoch 1745-46 namaľoval brat Adalricus pre kostol osem obrazov Utrpenia. V roku 1749 darovali členovia III. rádu sv. Františka 200 guldenov na zachovanie oltára sv. Fidela. Oltárny obraz "Smrť sv. Fidela zo Sigmaringenu" namaľoval kapucínsky kňaz Norbert z Viedne.

V máji 1750 prišla cisárovná Mária Terézia so svojím dvorom do Bratislavy. Šesť kapucínov muselo sláviť v nedeľu a vo sviatok a štyri dni v týždni na hrade bohoslužby. Pri príležitosti sviatku sv. Felixa - 18. mája - bol na bohoslužbe v kapucínskom kostole prítomný celý dvor. Pontifikálnu sv. omšu slúžil nitriansky biskup gróf Imrich Eszterházy, synovec ostrihomského arcibiskupa Imricha Eszterházyho.

4. októbra 1753 zomrel vo Viedni rakúsky poľný maršál Georg Christián Lobkowitz, knieža de Sagan. Svoju vojenskú karieru začal pod velením princa Eugena Savojského a v bojoch o španielske dedičstvo. V roku 1739 bol vymenovaný za rytiera rádu zlatého rúna. V bojoch o rakúske dedičstvo v roku 1742 bol menovaný poľným maršálom v Čechách. Od roku 1743-1746 velil v Taliansku, riadil Španielov z Rimini. Počas druhej sliezkej vojny sa opäť vrátil do Čiech. Neskôr prevzal velenie armády v Uhorsku. Na vlastné prianie bol pochovaný v kapucínskej hrobke v Bratislave.

30. mája 1757 zomrel v Bratislave ostrihomský arcibiskup – knieža a uhorský primás Mikuláš Csáky. Jeho telesné ostatky boli uložené v dome sv. Martina pod kaplnkou sv. Jána Almužníka. Príhovor nad zosnulým arcibiskupom mal kapucínsky kňaz - brat František.

V roku 1763 bol kostol aj kláštor reštaurovaný. (O stave hrobky kronika nehovorí, ale zrejme pri tejto príležitosti ju kvôli problémom so spodnou vodou zasypali. Nehovorí sa ani o tom, čo sa stalo s pochovanými telami.)

Pri príležitosti uhorského snemu v r. 1764 a 1765 bývala v Bratislave päť týždňov cisárovná Mária Terézia so svojím manželom Františkom Lotrinským. Kapucíni denne slúžili v hradnej kaplnke sv. omše o 7, 8, 9, 10, 11 a 11.30 h a o 17.00 h sa modlili ruženec a Loretánske litánie. V nedeľu recitovali o 16.00 h vešpery a kompletórium.

Keď sa v roku 1766 na Bratislavský hrad nasťahoval uhorský palatín - knieža Albert zo Saska-Tešínska so svojou manželkou Kristínou - dcérou Márie Terézie, cisárovná nariadila, aby kapucíni vyššie uvedeným spôsobom denne slávili na hrade sv. omšu. V tom istom roku prevzali kapucíni slúženie sv. omší v Pálffyho paláci.

V roku 1768 si vyprosil gróf Anton Grassalkovics jedného kapucína ako domáceho kaplána, ktorý mal v jeho paláci v Bratislave slúžiť sv. omšu v kaplnke sv. Barbory a sprevádzať ho na cestách.

V roku 1775 praskol vežový zvon. Syndicus (ekonóm kláštora) Ján Ernest Kristelli zaobstaral nový zvon, ktorý posvätil biskup gróf Révay na česť sv. Františka a sv. Donáta.

Storočnica uvedenia kapucínov do Bratislavy sa slávila 25. novembra 1776 v kaplnke sv. Kataríny. Sv. omšu slúžil mestský farár - kanonik Stephan de Burinay a kázeň predniesol p. Wolfram.

Ostrihomský arcibiskup a uhorský prímas Jozef Batthyány poveril v roku 1779 kapucínov, aby vykonali misie, a to: p. Peter v Bratislave - v nemčine; p. Justinián v novohradskej župe - v maďarčine a p. Peter-Pavol v nitrianskej župe v slovenčine. V tom istom roku - 21. októbra - prišiel do Bratislavy na vizitáciu generál kapucínov - ARP Erhard z Rackersburgu. Tiež v tom istom roku dostal kostol nové lavice z dubového dreva.

V roku 1780 prevzali kapucíni z poverenia prímasa vyučovanie katechizmu v Dóme sv. Martina, u alžbetínok a na Zuckermandli. V roku 1770 zakázal cisársky dekrét zväčšovať počet členov v jednotlivých kláštoroch. V roku 1784 bol zriadený na Bratislavskom hrade ako aj vo Viedni generálny seminár, do ktorého bolo prijatých tiež 22 kapucínskych teológov z Uhorska. Ale už v roku 1794 bolo kapucínom znovu dovolené zaviesť študijný dom.

Vojenský chlieb, ktorý kapucíni dostávali od roku 1711 pre chudobných, im bol v roku 1814 odňatý. O päť rokov neskôr ho dostali znova, ale bol započítaný do dotácií. Okrem toho museli kapucíni zaopatriť vojenskú nemocnicu, ktorá bola od roku 1785 v neďalekom kláštore trinitárov.

V rokoch 1819 - 1824 bol vybudovaný chórus, na ktorom Juraj Klökner postavil nový organ.

V roku 1854 sa kapucíni stali kooperátormi v novozriadenej farnosti Najsv. Trojice v bývalom kostole trinitárov a načas prevzali aj správu kostola sv. Mikuláša pod Bratislavským hradom. Z podnetu ostrihomského arcibiskupa a so súhlasom provinciála Irenea boli zavedené v rokoch 1853-1858 slovenské kázne.

Od roku 1856 do roku 1860 bol so súhlasom cisára Františka Jozefa prestavaný kláštor. Ako pamiatka na túto prestavbu je nad vchodom do lode kostola na začiatku bočnej chodby umiestnená tabuľa s latinským nápisom vo forme chronogramu z roku 1860 - v preklade: „Hľa! Pokojamilovným otváram bránu k týmto serafínskym celám, ktoré boli znovu vybudované z Božej priazne a z vrodenej lásky kráľa Františka Jozefa.“ V roku 1860 – 1861 vzhľad zmenila i čelná fasáda kostola, ktorá dostala neoslohovú úpravu bratislavským staviteľom Ignácom Feiglerom ml. čím nadobudla romantický vzhľad. Vtedy bola do niky na priečelí umiestnená kamenná socha patróna kostola), ktorá nahradila pôvodné maľby. Autorom sochy bol bratislavský sochár Anton Brandl.

V rokoch 1867 - 1895 bola opravená krypta, ktorá bola neskôr zasypaná; dnes nepoznáme ani jej vchod ani osud pochovaných tiel. Podľa dostupných údajov by v nej malo byť pochovaných viac ako 200 ľudí; medzi nimi napríklad maliar Anton Rosier a knieža Georg Christian Lobkowitz de Sagan. Reštaurácia kostola bola ukončená v roku 1895. V tom čase bolo v bratislavskom kláštore aj štúdium teológie.

Roku 1892 umiestnili v interiéri kostola krížovú cestu s reliéfmi od hornorakúskeho rezbára M. Gaiga podľa kresieb prof. Kleina. V devätnástom storočí sa realizovala i premaľba interiéru, ktorá však narušila jeho pôvodnú jednoduchosť.

Ďalšia oprava kostola sa uskutočnila po požiari v roku 1913. V druhej polovici 20. storočia prišlo k niekoľkým menším úpravám interiéru -- drevené obloženie stien, doplnenie historizujúcim mobiliárom...

Na priestranstve pred kostolom v roku 1725 vztýčili stĺp s barokovou sochou Immaculaty, postavenou v roku 1723 pred neďaleko stojacim župným domom.