Kostol jezuitov

Túto priaznivú politickú situáciu v Uhorsku v prvej polovici 17. storočia využili aj bratislavskí evanjelici. Lutherova reformácia sa v Bratislave udomácnila veľmi rýchlo, bola nielen náboženským, ale najmä národnostným prejavom tu žijúcich nemecky hovoriacich mešťanov. Na začiatku 17. storočia bol počet protestantov v meste oveľa vyšší než katolíkov. V rokoch 1619 až 1621 počas Betlenovho povstania bratislavskí luteráni používali aj dóm sv. Martina ako svoj kostol.

Keď sa bratislavskí evanjelici rozhodli postaviť si s povolením cisára a kráľa vlastný kostol, povolali staviteľa Hansa Stossa člena známej augsburskej kamenárskej a staviteľskej rodiny. Ten pre prešporský evanjelický cirkevný zbor navrhol stavbu, ktorá voľne reprodukuje v Augsburgu evanjelický kazateľský kostol (Predigtkirche) známy pod menom Ulrichskirche.

V roku 1634 bratislavskí evanjelici odkúpili dom patriaci rodine Armbrusterovcov nachádzajúci sa pri Starej radnici, v ktorom už predtým mali modlitebňu, a v rokoch 1636-1638 postavili na pozemku tzv. veľký kostol pre evanjelikov nemeckej národnosti pod zámienkou, že svoju modlitebňu len opravujú.

V podstate išlo o zbúranie Armbrusterovho domu a vybudovanie úplne nového kostola. Počas stavebných prác mali evanjelici modlitebňu v dome grófa Gašpara Illésházyho, ktorý stál na mieste dnešného Mirbachovho paláca oproti kláštoru františkánov. Nový kostol zasvätený sv. Trojici bol postavený ako neskororenesančná trojloďová hala. Kostol podľa panovníkovho želania sa nemal podobať katolíckym kostolom. Nesmel mať vežu, presbytérium a vchod z ulice.

Hans (Johann) Stoss pôsobil v Prešporku aj po dokončení evanjelického kostola. Už v roku 1638 ho poverili opravou a úpravou radničnej veže, pravdepodobne pôsobil aj na iných mestských a meštianskych stavbách. V roku 1645 dostal zrejme z Augsburgu súhlas prepustenia z radov tamojšieho mešťanstva. Pravdepodobne to bolo podmienkou prijatia za mešťana v Prešporku. Kedy a kde umrel, nie je známe.

Evanjelici vežu skutočne nepostavili, ale hlavný vchod do kostola umiestnili do uličnej fasády a presbytérium si vytvorili v poslednom poli strednej lode. Náklady predstavovali 23 000 zlatých. Časť peňazí uhradili z vlastných prostriedkov a časť z finančnej pomoci evanjelikov zo severských protestantských krajín, Holandska, Nemecka a Švedska. Na porovnanie svadba kráľa Ferdinanda III. so španielskou princeznou Máriou Annou vo Viedni trvala v roku 1631 celý mesiac a výdavky predstavovali 365 280 zlatých.

Vedúcim stavby kostola bol bohatý bratislavský obchodník so šľachtickým titulom Ondrej Segner, ktorý si na Michalskej ulici nechal postaviť v roku 1648 prepychovú kúriu nesúcu i v súčasnosti jeho meno – Segnerova kúria. V roku 1656 pristavili ku kostolu budovu evanjelickej školy na dnešnej Kostolnej ulici č. 1.

V roku 1672 ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni (1595-1685) žiadal od nemeckých evanjelikov, aby kostol odovzdali katolíkom, protože ako sám zdôvodnil, bol postavený na kráľovskom pozemku. Z poverenia cisára Leopolda I. (1640-1705) biskup a novovymenovaný prezident Uhorskej komory Leopold Kollonich dňa 18. júla 1672 násilím odňal kostol bratislavským evanjelikom a 9. septembra v tom istom roku ho konsekroval. Pamiatku posvätenia chrámu ustanovil sláviť vždy tretiu júlovú nedeľu a 1. januára 1673 ho zveril do správy jezuitom. Tí kostol zasvätili svätej Margaréte. Neskôr naň preniesli patrocínium Najsvätejšieho Spasiteľa, ktorému bol pôvodne zasvätený dóm svätého Martina.

Veľmi zaujímavé hodnotenie udalostí okolo tohoto násilného odobratia evanjelického kostola nachádzame u samotných evanjelikov. Ich videnie vecí preberám v takmer doslovnom opise udalostí:

Mierové rokovania, ktoré Bethlen podpísal r. 1624, 1626 a nakoniec aj Linecký mier r. 1645 dávali protestantom rovnaké práva s katolíkmi, ale postupný prechod mnohých uhorských magnátov ku katolicizmu bol badateľný. Ale na tróne už od r. 1658 - bol v Španielsku vychovaný mladučký - iba 14 ročný kráľ Leopold I., ktorý sa počas celých 50 rokov svojej vlády stal vášnivým prenasledovateľom protestantov, chcel mať Regnum Marianum a radšej krajinu mŕtvu ako kacírsku.

Počas dlhého panovania sa mu to aj podarilo. Významne mu pomáhal nástupca Petra Pázmána arcibiskup Juraj Szelepčényi - Slepčiansky. A tak z katolíckej strany nastali zákazy o používaní zvonov, neposlušnosť, evanjelici neprestali písať nové prosby a dokazovať listinami zaistené práva a slobody, vďaka ktorým nielen kostoly, ale aj 8 ročné gymnázium kvalitne vzdelávalo mládež, ba v jeho sále poriadali aj divadelné predstavenia.

Veľký protireformačný tlak jezuitov spôsobil, že ku katolicizmu postupne prestupovali významné grófske protestantské rodiny najmä Nádasdyovcov a za nimi Pálfyovci, Forgáčovci, Keglevičovci. No a s nimi i obrovské počty ich poddaných, protestanti sa stávali menšinou v zemi.

Na prešporskom sneme r. 1662 už iba evanjelická menšina bojovala za zachovanie legitímnych práv a náboženskú slobodu. Ale s Turkami znova vypukla vojna r. 1663 a protestanti bojovali na kráľovej strane. Ako sa museli čudovať, keď r. 1664 mladý kráľ uzavrel potupný mier a Turci - napriek prehre získali nielen rozsiahle územia, ale i peniaze. Zákonite sa nespokojnosť pretavila do Weselényho sprisahania význačných osobností.

Účastníkom bol chorvátsky bán Mikuláš Zrínyi, krajinský sudca František Nádašdy, veľmoži František Frankopán, Štefan Thököly, František I. Rákóczy, ale i katolícky arcibiskup Lippay, ale následky znamenali najkrutejšie prenasledovanie protestantov v histórii.
Po Weselényiho odboji a poprave účastníkov sprisahania r. 1671 sa Nyáryovci, Batthányiovci, Zrínyiovci a Illesházyovci stiahli z boja. Ich majetky boli skonfiškované.

Najväčším prenasledovateľom evanjelikov sa stal arcibiskup Juraj Selepčéni, ktorý bol tiež iniciátorom všetkých prieťahov a komplikácií pri stavbe druhého bratislavského kostola. Okamžite, na začiatku r. 1672 sa usiloval získať kľúče od obidvoch kostolov a škôl, vyhnať kňazov. A významne, ba zanietene mu pomáhal novovymenovaný prezident prešporskej Uhorskej komory Leopold Kollonič, učeň, čo prevýšil majstra - aby si vydobyl zásluhy.

Ako zo scenára akčného filmu sa čítajú zápisy o jari 1672 v Prešporku:
Arcibiskup Selepčéni žiadal kľúče od kostolov a školy. Neohrozený richtár Segner už nebol medzi živými, ale mešťania sa osobne postavili na obranu svojich kostolov, ktoré mala odobrať hradná stráž. Jezuitmi vychovaná mládež zaútočila na gymnázium, ale neúspešne, školu ubránili ženy. A na to sa díval Selepčéni z okna radnice.

Hnev a nenávisť Selepčéniho sprvu nemala úspech. A tak musel budovy dostať násilím. Aby nepobúril mešťanov, 4 regimenty vojakov pod vedením oficiera Nigrelliho prišli na Kvetnú nedeľu 10. apríla popoludní, keď evanjelici boli na Službách božích, odzbrojili stráže na Michalskej a Laurinskej bráne a vzali im kľúče. Napochodovali na Hlavné námestie, obsadili všetky brány.
24. apríl bol v Prešporku dňom volieb do mestskej rady. Ale radnicu obsadili vojaci a voľby sa nemohli konať.

Na máj zorganizoval Selepčéni mimoriadny súd v Trnave, na ktorý predvolal všetkých štyroch evanjelických kňazov, s nimi bol aj senior Titius a všetkých významných mešťanov Prešporka - teda asi 320 ľudí. 3. júna padol rozsudok, ktorý hrozil smrťou a stratou majetku a cti. Selepčéni sa usiloval zničiť evanjelickú cirkev tak, že jej zoberie kostoly, školy, kňazov a mešťanov prinúti podpísať reverzy. V tomto čase ku 4 regimentom pribudli ešte 2 kompánie pešiakov. Napriek všetkému, kľúče od kostolov a školy podobrotky nedostal.

17. júla večer postavil Kolonič pred svoj dom obraz Panny Márie Loretánskej so sviečkou - predtucha, že prichádza deň D. 18. júla ráno o 5. potichu, bez zvyčajného trúbenia a povelov sa Nigrelliho vojaci zhromaždili na Hlavnom námestí, pred Zeleným domom, pred radnicou, ďalší obsadili ulicu ku ev. kostolu, postavili sa na Obilný trh - k dnešnému uršulínskemu kostolu.

A keďže znova nedostali kľúče od kostolov a školy, ktoré konrektor Pihringer odmietol vydať, vojaci dostali rozkaz rozbiť dvere do lýcea. Zaútočili, dostali sa do vnútra lýcea, ktoré bolo spojené s kostolom, takže obsadili kostol a Kolonič im za odmenu dal peniaze, ktoré našli ako oferu v kostole. A potom kladivami a čakanmi rozbili dvere oboch kostolov. Všetok inventár bol zabavený. Nemecký kostol dali jezuitom, ktorí sa oň dávno usilovali.

Osud kňazov vo v trnavskom väzení bol stále neistý. Prešporčania 31. júla žiadali, aby ich prepustili, že odídu z Uhorska. 4. augusta o 3. ráno bez rozlúčky, bez majetku, pod eskorou opustili Uhorsko. Mesto bolo stále plné vojakov. Na 9. septembra jezuiti pripravili vysviacku - aby sa evanjelikom kostoly nevrátili. Strieborný oltár - dar grófa Nádašdyho, ani strieborná krstiteľnica už neboli. Dostal meno sv. Margarety. Druhý kostol dali rádu uršulínok.

A tak prišla doba temna. V r. 1673 Selepčéni /Szelepcsényi/ zorganizoval slávne Prešporské súdy, predvolal v celého Uhorska protestantských kňazov a učiteľov, ktorých odsúdili a poslali na galeje.
Náboženská situácia bola v tých časoch veľmi napätá. Násilnosti boli obojstranné. Napr. v roku 1619 boli brutálne umučení v Košiciach traja katolíci kňazi, ostrihomský kanonik Marek Križin a dvaja jezuiti Melichar Grodeczky a Štefan Pongrác.

Jezuiti chrám vnútri prestavali, zrútili bočné empory, na presbyterium postavili sanktusník so zvonom a nad renesančný pilastrový portál umiestnili štukovú výzdobu so svojím znakom. Autorom výzdoby bol pravdepodobne štukater Johann Wungler spomínaný v účtoch kláštora v roku 1699.

V rokoch 1721-1722 postavili pôvodný stĺpový hlavný oltár kostola podľa nákresu, který sa zachoval v archíve rehole (dnes v Archíve mesta Bratislava). Monumentálnu stĺpovú stavbu postavil viedenský stolár Ján Jakub Müller, oltárny obraz namaľoval viedenský maliar Anton Wellser, obrovské sochy sv. Jána Krstiteľa a sv. Jána, sv. Michala archanjela a anjela strážcu, ako aj ďalšie plastiky v nadstavci oltára viedenský sochár Andrej Eglauer. Oltár koncom v 19. storočí nahradili dnešným velkým neobarokovým oltárom s obrazom Premenenia Pána od bratislavského maliara Sebastiána Majscha (1807-1859). Niektoré sochy pôvodného oltára sa dostali do Galérie mesta Bratislavy a sú vystavené v kaplnke Primaciálneho paláca. Nový obetný stôl a ambon navrhol jezuita páter S. Zavarský po druhom vatikánskom koncile.

Po polovici 18. storočia dali jezuiti vyhotoviť ďalšie vnútorné zariadenie: Oltár Kalvárie, v závere severnej lode s murovanou stĺpovou architektúrou pokrytou štukolustrom, v strede oltára sa nachádza sochárska skupina Kalvárie na maľovanom pozadí. Autorom je Anton Štefan Steinmassler. Oltár Kalvárie bol vyhotovený okolo roku 1760.

Oltár sv. Ignáca, s ústredným obrazom „Videnie sv. Ignáca z Loyoly“, zakladateľa rádu jezuitov kľačiaceho pred madonou je umiestnený v strede severnej lode. Po stranách sa nachádzajú sochy jezuitských svätcov sv. Františka Borgiu a sv. Františka Xavera.

Oltár sv. Františka Xaverského je umiestnený v strede južnej lode, má murovanú stĺpovú architektúru pokrytú štukolustrom. V strede je obraz zachytávajúci smrť sv. Františka Xavera, po stranách sa nachádzajú sochy svätých sv. Alojza Gonzagu a sv. Stanislava Kostku. Obe oltárne architektúry vyhotovil pravdepodobne kamenár a štukater Johann Fidler, sochy Štefan Steinmässler a obrazy barokový umelec František Xaver Palko.

Drevený oltár Panny Márie stojí v závere južnej lode. Pôvodne bol na ňom obraz „Sv. Anton pred Madonou“ od Fra Antónia z r. 1773. Dnes sú na mariánskom oltári plastiky Panny Márie a dvoch anjelov z konca 19. storočia.

V kostole sa po pravej strane presbytéria nachádza jedna z najkrajších rokokových kazateľníc na našom území. Na základe objednávky bratislavského komorníka Antona Jägera ju vyhotovil v roku 1753 majster Ľudovít Gode, žiak sochára Georga Rafaela Donnera. Mimoriadne pôsobivé dielo zaujme sochársky modelovaným tvarom, pozoruhodnou kombináciou materiálov, bohatstvom rokokových prvkov i nádhernými plastikami. Na zábradlí schodišťa a rečnišťa sa nachádzajú olovené reliéfy na témy Kristovho života, na volutách sochy anjelov s emblémami a na podstavci socha Spasiteľa s krížom.

Tri barokové spovedeľnice s maľovanými výplňami štítov sú dielom sochára Antona Štefana Steinmässlera. Spovedelnice vznikli v roku 1761. Každá má v nadstavci obraz nabadajúci k pokániu: Kristus ustanovujúci sviatosť zmierenia, sv. Peter, ktorý plakal po zapretí Krista a sv. Mária Magdaléna, ktorej Ježiš keď odpustil hriechy, zanechala život prostitútky a nasledovala ho. Pôvodne spovednice zdobili i sošky svätých kajúcnikov takisto od Antona Štefana Steinmässlera. Dnes sú však odstránené a na neznámom mieste.

Pápež Klement XIV v roku 1773 rád jezuitov zrušil a vtedy sa chrám stal dvorským chrámom uhorského miestodržiteľa Alberta Sasko-Tešínskeho (1738-1822), dušpastiersku prácu v ňom vykonávali kňazi ostrihomskej arcidiecézy. Po obnovení jezuitského rádu v roku 1814 jezuiti obnovili svoju činnosť aj v Bratislave a 6. januára 1855 im bol chrám odovzdaný Jozefom Viberom, zástupcom ostrihomského arcibiskupa Jána Scitovského (1785-1866). Jezuiti kostol spravovali až do pamätnej barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950, kedy ich spolu s ďalšími rehoľníkmi komunistické policajné orgány sústredili do pracovných táborov.

Koncom 19. storočia pribudli v interiéri kostola dva neobarokové drevené oltáre. Na oltári sv. Júdu Tadeáša je obraz svätca, ktorý namaľoval Jozef Henrich Krikler v roku 1895; na oltári sv. Jozefa je svätcova socha. Jozef Henrich Krikler namaľoval i obraz Boha Otca v nadstavci oltára v roku 1884.

V ľavej bočnej lodi v blízkosti oltára Kalvárie je umiestnený epitaf z červeného mramoru z roku 1737, ktorý dali vyhotoviť jezuiti z vďačnosti ostrihomskému arcibiskupovi kardinálovi Leopoldovi Koloničovi, ktorý je aj pochovaný v kryptách jezuitského kostola. Na epitafe je umiestnený erb ostrihomského arcibiskupa kardinála Leoploda Kolonicha a text, ktorý v slovenskom preklade znie:

Mimoriadne vynikajúcemu kardinálovi svätej rímskej Církvi / Grófovi Leopoldovi Koloničovi, / Maltézskému rytierovi / Nitrianskemu, Neustadtskému, Györskemu biskupovi, / Kaločskému a Ostrihomskému arcibiskpovi, ktorý s horlivou neúnavnosťou za Boha a Cirkev / priviedol ku Kristovi Turkov, Židov, schizmatikov, heretikov. / Nadmierou statočnej vernosti Kráľovi a vlasti / spravoval a zveľadil kráľovský majetok. / Vedený nezvyčajnou láskou k blížnemu, / voči porazeným, sirotám, chorým a vojakom / obdaroval ich, živil ich a pomáhal im peniazmi, potravou a pohostinnosťou. / Prvému, poprednému zo všetkých, / narodenému v Komárne r. 1631 / a zomrelému vo Viedni r. 1707, / plným právom, keď obránil mesto pred morom / svojou starostlivosťou a pred nepriateľom peniazmi, / tento chrám sv. Spasiteľa a gymnázium r. 1672 / na rozkaz slávneho cisára Leopolda / s nasadením vlastného života od herézy oslobodil / a vybudoval kolégium od základov. / Svojmu obrancovi, zástancovi, otcovi tu pochovanému / z vďačnosti osadila pamätník Spoločnosť Ježišova, Prešporok 1737.

Presbytérium okrem iného zaujme i nástennou maľbou „Eucharistický Ježiš“ na pravej stene nad vchodom do sakristie od bratislavského maliara a sochára Alojza Rigeleho z roku 1926. Rozmerná freska Ecce panis angelorum -- Hľa, chlieb anjelov je široká 6 m a vysoká 8,8m.

Nad portálom do kostola sa nachádza barokový latinský nápis SIC DEUS DILEXIT MVNDVM – Boh tak miloval svet s jezuitskym znakom IHS. Autorom štukovej výzdoby bol pravdepodobne štukatér Johann Wüngler, ktorý sa spomína v účtovnej knihe kláštora z roku 1699.

Po barbarskej noci kostol jezuitov znova prešiel pod správu diecéznych kňazov a bol pričlenený ako filiálny kostol k domskej farnosti sv. Martina. Napriek tomu, že kostol bol jezuitom odňatý, nikdy ho úplne neopustili. V istom období aj počas totality jezuiti v kostole slúžili sväté omše a spovedali. Jezuitom bol kostol opäť vrátený až po politických zmenách v novembri 1989.