Dóm sv. Martina

Počiatky súčasného gotického kostola sv. Martina, ktorý bol postavený v 14.-l5. storočí, siahajú až do obdobia Veľkej Moravy, kedy v priestoroch hradného kopca stál chrám, ktorý v 11. až 13. storočí plnil funkciu prepoštského chrámu a hodnoverného miesta. Nakoľko hrad bol najvýznamnejšou pevnosťou chrániacou západné hranice Uhorska kráľ Imrich požiadal pápeža Inocenta III. o preloženie chrámu i prepošstva do podhradskej osady. Pápež tejto žiadosti vyhovel, ale premiestnenie chrámu i prepošstva sa uskutočnilo až v roku 1221.

Po udelení mestského privilégia Bratislave v roku 1291 sa mesto dohodlo s kapitulou o vybudovaní nového farského kostola. Na základe tejto dohody začali v 1 .štvrtine 14.storočia stavať nový kostol sv. Martina tradičným spôsobom tak, že okolo starého kostola začali stavať múry nového. Nový kostol bol vysvätený  až v roku 1452. Po vytvorení univerzity Academie Istropolitany kráľom Matejom I. v roku 1467 kostol plnil aj funkciu univerzitného kostola. Vicekancelárom univerzity bol bratislavský prepošt Juraj Schomberg. Univerzita zanikla okolo roku 1490.

Po moháčskej porážke uhorského vojska v roku 1526 sa Bratislava stala hlavným mestom kráľovstva a Dóm sv. Martina korunovačným chrámom uhorských kráľov. Spolu bolo v Dóme sv. Martina korunovaných 18 kráľov a kráľovien. Posledná korunovácia sa konala v roku 1830. Ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay, kardinál slovenského pôvodu, ktorý významne podporoval slovenské národne hnutie, korunoval Ferdinanda V. V presbytériu dómu na severnej stene sa nachádza dekoratívny rám so zoznamom uhorských kráľov, ktorí prijali svätoštefanskú korunu. Rám vyhotovil počas regotizačných prác viedenský maliar Carl Jobst.

V roku 1619 vodca protihabsburského povstania Gabriel Bethlen dobyl Bratislavu a na uhorskom sneme bol zvolený za kráľa. Z taktického hľadiska však korunu neprijal. 7. decembra 1619 prevzali protestanti bratislavský dóm, ktorý sa na krátky čas stal evanjelickým kostolom. Cisárske vojská sa pokúšali znova získať Bratislavský hrad i mesto, ale podarilo sa im to až 7. mája 1621, keď prišla posila pod vedením generála Bouquoya. Palatín Žigmund Forgáč prikázal protestantom, aby bratislavský dom vrátili katolíkom.

V roku 1828 vznikol pri Dóme sv. Martina Cirkevný hudobný spolok. Jeho členom bol i významný hudobný skladateľ a dirigent Franz Liszt, ktorý často navštevoval Bratislavu. V roku 1834 tu odznelo Mozartovo a Cherubiniho Requiem a v nasledujúcom roku i Beethoenova Missa solemnis pričom tu účinkovalo 142 spevákov i hudobníkov. V Dóme sv. Martina pohostinne dirigovali mnohí známi hudobníci svojej doby: Johan Nepomuk Hummel, Gustav Lortzing, Heinrich Merschner, Franz Suppe a ďalší.

V druhej polovici 19. storočia sa v Dóme sv. Martina uskutočnila rozsiahla regotizácia, nakoľko chrám bol v dezolátnom stave a s narušenou statikou. Jej iniciátorom bol mestský farár a kanonik Karol Heiller, ktorý chcel zabezpečiť honosnú a reprezentačnú výzdobu v zhode so súvekým slohom purizmu a historizmu. Z gotického kostola odstránili všetky diela z neskorších slohových období a všetky novovzniknuté diela vytvorili v súlade s gotickými pamiatkami 15. storočia. Architektom regotizácie a súčasne autorom všetkých výtvarných návrhov mobiliáru presbytéria bol arcibiskupský architekt Jozef Lippert.

Dóm sv. Martina je národnou kultúrnou pamiatkou od roku 1993.

Zaujímavosti:

V kapitulskej knižnici bolo niekoľko vzácnych rukopisov – kódexov. Medzi najvýznamnejšie patril Codex Prayanus, ktorý vznikol koncom 12. storočia v skriptóriu veszprémskej kapituly a pravdepodobne za tatarského vpádu v roku 1241 sa dostal do Bratislavy. Je najstaršou maďarskou jazykovou pamiatkou a v súčasnosti sa nachádza v Magyar Nemzeti múzeu v Budapešti.

Západná časť Dómu sv. Martina, bola začlenená do fortifikačného opevnenia mesta. Samotná kostolná veža vytŕčala z hradného múra. Preto sa Viedenčania smiali Bratislavčanom, že ich farár, keď sa chce pripraviť na slúženie omše, musí vyjsť za mestské hradby. Dôkazom toho je i arkier schodiskovej strážnej vežičky so záchodom, ktorý sa nachádza vo výške asi päť metrov. Používala ho mestská stráž. Pod kruhovým otvorom bola mestská priekopa, do ktorej padalo všetko, čo ťažilo mestských strážcov.

K najpôsobivejším a najdokonalejšie zachovaným sochárskym dielam na Slovensku zo 14. storočia patrí severný portál do Dómu sv. Martina, ktorý zobrazuje Boha Otca sediaceho na tróne milosti ako drží v lone svojho ukrižovaného Syna. Nad nimi sa vznáša Duch Svätý v podobe holubice. Portál je možné vidieť v kaplnke sv. Anny.
 
Vrchol hviezdicovej klenby s vysiacim svorníkom s česko-uhorským znakom v Žigmundovej kaplnke je svedkom vplyvu českého umenia, ktoré prišlo do Bratislavy spolu s českou kráľovnou bavorského pôvodu Žofiou po smrti jej manžela Václava IV. a pred husitskou hrozbou v roku 1423. Kráľovná Žofia tu žila v Bratislave pod ochranou svojho švagra Žigmunda Luxemburského až do svojej smrti v roku 1428.

Kaplnka sv. Jána Almužníka bola koncipovaná v duchu viedenského barokového klasicizmu. Jej investorom bol ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházy, ktorý chcel vytvoriť triumfálny architektonicko-umelecký rámec pre uloženie telesných ostatkov alexandrijského patriarchu sv. Jána Almužníka a zároveň si vybudovať pre seba pohrebné mauzóleum. Kaplnku vytvoril významný stredoeurópsky umelec Georg Raphael Donner v roku 1732 a stála závratnú sumu 70.000 zlatých.

Podľa tradície ostatky alexandrijského patriarchu dostal ako dar od tureckého sultána kráľ Matej Korvín. Od 15. storočia boli uložené v kráľovskej kaplnke v Budíne. Po porážke uhorského vojska pri Moháči roku 1526 a ohrození Budína Turkami kastelán budínskeho hradu Ján Bornemisza ostatky spolu s ďalšími cennosťami poslal loďou do Bratislavy, kde boli najskôr uložené na hrade.

Až v roku 1530 kráľ Ferdinand I. prikázal bratislavskému županovi preniesť ostatky do Dómu sv. Martina. Kapitula ich prebrala 5. júna 1530. Súčasne kráľ požiadal kapitulu, aby sa postarala o ich dočasné umiestnenie až kým sa neoslobodí Budín z rúk Turkov. Kapitula prisľúbila, ale kvôli odmietavému postoju k uctievaniu ostatkov v spojitosti s reformáciou ich uložila v sakristii. Nápravu uskutočnil až arcibiskup Peter Pázmány, keď pri hlavnom oltári dal postaviť mramorový náhrobok so striebornou rakvou a večným svetlom.

V čase, keď v Bratislave zúrila morová epidémia v rokoch 1678-1679 a 1712-1713 nosili ostatky sv. Jána Almužníka v procesiách po meste v nádeji, že im pomôžu odvrátiť čiernu smrť, ktorú považovali za „Boží trest“.

V roku 1712 musela bratislavská kapitula vrátiť cennosti z Budína, uložené prechodne v Dóme sv. Martina v roku 1530. Sám cisár Karol VI. naliehal, aby boli vrátené aj ostatky sv. Jána Almužníka. Vďaka rozsiahlej diplomatickej aktivite kardinála Kristiána Augusta Saského a arcibiskupa Imricha Esterházyho na pápežskom a cisárskom dvore sa podarilo ostatky alexandrijského patriarchu v Dóme sv. Martina zachovať.

V roku 1745 zomrel ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházy. Po trojdňových smútočných slávnostiach uložili jeho rakvu do krypty pod kaplnkou sv. Jána Almužníka. Neskôr tu umiestnili aj rakvy ďalších troch arcibiskupov 18. storočia: Mikuláša Csákyho, Františka Barkóczyho a Jozefa Batthyánya.

V kaplnke sv. Jána Almužníka sa nachádza náhrobok Imricha Esterházyho, ktorý vytvoril významný barokový sochár Georg Raphael Donner ešte za života arcibiskupa. Zobrazuje arcibiskupa vo večnej adorácii ostatkov sv. Jána Almužníka. Vedľa neho je položená arcibiskupova mitra a berla ako insígnie jeho postavenia. Prímasovu jednoduchú nápisovú tabuľu zamurovali do dlážky kaplnky. Freska v kupole kaplnky od cisárskeho maliara Daniela Grana vyjadruje kresťanské čnosti v podobe ženských postáv, ktorými sa vyznačovali obaja muži: Ján Almužník a Imrich Esterházy. Nad oltárom je Nádej a Viera, nad arcibiskupovým náhrobkom Láska a Múdrosť, nad vchodom do kaplnky Spravodlivosť a Trpezlivosť a posledná je Umiernenosť a Kajúcnosť. 

Sochárskym stvárnením sv. Martina ako sa delí so žobrákom o svoj plášť Georg Raphael Donner porušil zaužívanú tradíciu zobrazovania Martina ako rímskeho vojaka. Sv. Martina zobrazil v uhorskom kroji a navyše mu dal portrétne črty arcibiskupa Imricha Esterházyho. Takýmto spôsobom stotožnil obe postavy, zaktualizoval príbeh a bratislavské súsošie sa stalo oslavou dobročinnosti nielen sv. Martina ale i arcibiskupa Esterházyho. Socha bola súčasťou hlavného barokového oltára, ktorý Donner dokončil v roku 1735. V roku 1865 oltár pri regotizácii rozobrali a z kostola odstránili. Socha sv. Martina sa v súčasnosti nachádza na začiatku pravej bočnej lode chrámu.

V roku 1764-1766 po ničivom požiari spôsobenom bleskom sa uskutočnila veľká prestavba veže, kedy na vrchol umiestnili model uhorskej kráľovskej koruny zhotovenej z medi. Po opätovnom požiari v roku 1833 na jej vrchol umiestnili 1,57 m vysokú a 300 kg vážiacu už súčasnú pozlátenú korunu na pozlátenom vankúši, ktorá symbolizovala úlohu poslania Dómu sv. Martina ako korunovačného chrámu v rokoch 1563 až 1830.

Bratislavský prepošt a vicekancelár Academie Istropolitany Juraj Schomberg si dal zhotoviť náhrobok ešte za svojho života okolo roku 1470 v čase kulminácie svojho spoločenského postavenia, keď od pápeža Pavla II. dostal právo vikára a právo nosiť biskupské insígnie. Bol kráľovým radcom a diplomatom Mateja Korvína i nemeckého cisára Fridricha III. V súčasnosti sa náhrobok nachádza v kaplnke sv. Anny.

Epitaf Mikuláša Pálffyho v presbytériu Dómu.
„zosnulému 23. apríla v predvečer sviatku sv. Juraja, roku pána 1600, keď sa bol 13. júla dožil 47 rokov, dala v smútku postaviť Mária rod. Fuggerová, barónka z Kirchenbergu a Weissenhornu, so štyrmi pozostalými deťmi za veľké zásluhy o štát i o ňu“. Epitaf vytvorili sochári Paul Mayr a Gaspar Meneler v Augsburgu v roku 1601 a loďou ho priviezli do Bratislavy a osadili v presbytériu.
Mikuláš Pálffy bol jeden z najvýznamnejších veliteľov cisárskych vojsk v boji proti Turkom. Bol bratislavským županom a kapitánom bratislavského hradu. V roku 1588 oslobodil pevnosť Ráb z rúk Turkov. Vybojoval 27 víťazných bitiek s Turkmi. Niekoľkokrát mu v boji zastrelili koňa, čo ho neodradili pokračovať v boji. Za prejavené zásluhy dostal od cisára Rudolfa II. rád Zlatej ostrohy, bol menovaný za ríšskeho grófa, dedičného kapitána bratislavského hradu a dedičného župana bratislavskej stolice. Zomrel vo svojom sídle na hrade Červený Kameň a pochovali ho s veľkou pompou v Dóme sv. Martina. 

Socha Piety (Sedembolestnej Panny Márie) zo 17. storočia sa viaže s duchárskou historkou. Podľa nej sa bratislavský občan Hans Clement krátko po svojej smrti roku 1641 začal zjavovať ako duch a žiadal o pomoc. Oznámil, že za svojho života zavraždil pre 200 zlatých človeka a pokoj nájde až vtedy, keď sa peniaze vrátia, pre Dóm sv. Martina vytvoria sochu Panny Márie a za spásu jeho duše odslúžia viaceré omše. Dielo vytvoril sochár Juraj Scheibele podľa staršieho diela, ktoré mu vraj duch ukázal. Udalosť vzrušila celú Bratislavu, najmä potom čo sa uzmierený duch zjavil v podobe bielej holubice nad oltárom vytvoreným na jeho príkaz. Súčasný oltár v južnej časti lode Dómu, na ktorom sa Pieta nachádza, pochádza z roku 1910. Jeho autorom je tirolský sochár Prinoth a bol vytvorený z iniciatívy blumentálskeho farára a neskoršieho kanonika Evarista Čajkovského.

Hviezdicovo-sieťová vzorka klenby v presbytériu poskytla svojimi dvadsiatimi troma uzlovými bodmi v priesečníkoch rebier dostatočne veľký reklamný priestor pre umiestnenie erbov donátorov, ktorí prispeli na dokončenie chrámu. Na prvom mieste je erb kráľa Mateja Korvína, ktorý mestu Bratislava potvrdil a udelil mnohé privilégia. Vedľa neho sa nachádza znak Uhorska, potom erb kráľovnej Beatrix, mesta Olomouc, znak Čiech a reliéfny kvadrilob s rokom 1476, ktorý pravdepodobne znamená dokončenie hrubej stavby s klenbou a je zároveň aj rokom sobáša kráľa Mateja Korvína s neapolskom princeznou Beatrix. Ďalšie znaky vyjadrovali krajiny, ktoré patrili uhorskej korune alebo na ktoré si kráľ nárokoval: Rakúsko, Sliezko, Horná a Dolná Lužica, Glogów a Dalmácia. Napokon sú tu erby niekoľkých magnátských rodov. Kapitulský znak so sv. Martinom a letopočtom 1487 sa považuje za rok ukončenia presbytéria.   

Kovaný kríž s krútiacim sa kohútom na vrchole strechy presbytéria je solárnym symbolom rodiaceho sa svetla a prísľubom nového a večného života pre veriacich i pre ich zosnulých, ktorí odpočívali na cintoríne v okolí Dómu sv. Martina.

V roku 1781 bol z kazateľnice Dómu sv. Martina vyhlásený tolerančný patent cisára Jozefa II. ostrihomským arcibiskupom Batthyánym, ktorý znamenal koniec dlhotrvajúcim náboženským sporom, protireformačného boja a ideologického útlaku katolíckou cirkvou.

Novogotickú ornamentálnu freska v presbytériu Dómu so zobrazením symbolov evanjelistov, božských osôb, Najsvätejšej Trojice a nástrojov umučenia namaľoval Abondio Issela v roku 1866. 

Súčasný novogotický hlavný oltár je vytvorený v podobe stredovekého relikviára. V nikách oltára sa nachádzajú sochy sv. Juraja, sv. Alžbety – ktorá sa narodila v Bratislave, sv. Vojtecha – ktorý udelil Štefanovi I. uhorskému kráľovi sviatosť birmovania a zároveň bol patrónom ostrihomskej arcidiecézy, sv. Mikuláša a sv. Kataríny – patrónov starých bratislavských kostolov, a napokon sv. Floriána, ochráncu pred požiarom. Architektom oltára sa stal Jozef Lippert, stolárske práce vytvoril Ignác Karger s maliarom Carlom Jobstom a pozlacovacie práce vykonal Anton Sund. Súčasne boli v presbytériu umiestnené i novogotické stallumy, ktoré navrhol takisto Jozef Lippert. Drobné ľudské i zvieracie plastiky na stallumoch boli súčasťou ikonografického programu, ktorý mal kresťanovi pripomenúť, aby konal dobro a vyhýbal sa zlu.  

Regotizácia presbytéria dómu sv. Martina trvala dva roky a zrekonštruované presbytérium slávnostne konsekroval 11. novembra 1867 prímas Ján Simor. Architektúra Donnerovho hlavného oltára sa nezachovala. Donnerových anjelov kúpilo budapeštianske múzeum, súsošie sv. Martina stálo najskôr z vonkajšej strany presbytéria (od roku 1912 je Donnerovo dielo v južnej lodi dómu). Busty, ktoré zdobili barokové stallumy sa dostali z bratislavskej Lanfranconiho zbierky do Budapešti a sú – podobne ako spomínaní anjeli – v zbierkach Magyar Nemzeti Galérie. Stallumy preniesli do viedenského paláca Kinských.

Významnou kovolejárskou pamiatkou dómu je bronzová krstiteľnica. V roku 1409 ju venoval dómu bratislavský richtár Ulrich Rauchenwarter o čom svedčí nápis pod horným okrajom kalichovitej kupy: „anno domini MXXXXIX tertia feria ante diem viti martiris. sanctus martinus. ulreich rauchenbarter pei des zeiten i.n.r.i. Vrchnák krstiteľnice je už neogotický a pochádza z roku 1878.

O vzťahu k Viedni hovorí aj dielo stredovekého zámočníka Sigmunda Fischera, ktorý vyhotovil dvierka pastofória v šesťdesiatych rokoch 15. storočia. Pôvodné pätnásť metrov vysoké pastofórium v rámci barokových úprav zbúrali. Dvierka vsadili v 19. storočí do novovybudovanej kamennej architektúry na južnej strane presbytéria. Dvierka majú tvar predĺženého obdĺžnika, lemovaného ornamentálnym pásom a tepanými plamienkovými listovými motívmi, v štyroch rohoch sú erbové štíty – dolné dva reprezentujú erby Uhorska. Dekoratívnu výplň voľných plôch tvorí erb Bratislavy a cisára Žigmunda Luxemburského.

V rokoch 1616 – 1637 bol ostrihomským arcibiskupom kardinál Peter Pazmány, absolvent viedenskej i rímskej univerzity, doktor filozofie i teológie, vynikajúci rečník, plodný spisovateľ, autor najmä latinských a maďarských polemických spisov. Jeho zásluhou vzniklo v Bratislave blízko dómu sv. Martina katolícke gymnázium, ktoré v roku 1650 navštevovalo 308 študentov. V roku 1914 umiestnili tomuto významnému kardinálovi v presbytériu dómu mramorový náhrobok približne nad miestom, kde sa nachádzal jeho pôvodný hrob. Náhrobok vyhotovil bratislavský sochár Alojz Rigele.