Bratislavský hrad
je už dlhé stáročia neodmysliteľnou súčasťou panorámy Bratislavy. Už starovekí Rimania si na hradnom kopci vybudovali opevnenie, aby chránili dunajský brod a severnú hranicu svojej ríše pred útokmi barbarov. V poslednej tretine 9. storočia tu stálo hradisko, ktoré patrilo medzi najvýznamnejšie vo Veľkej Morave. Bolo sídlom slovanského veľmoža Breslawa a dôležitým politickým i správnym centrom. Meno tohto veľmoža prešlo i do súčasného názvu mesta Bratislava. Prvá písomná zmienka o meste a hrade pochádza z roku 907, kedy sa spomína ťažká porážka Bavorov od maďarských kočovných kmeňov práve pod Bratislavským hradom.
V novom Uhorskom kráľovstve okolo roku 1000 Bratislavský hrad už plnil dôležitú obrannú funkciu jeho západnej hranice. Preto bol často dobíjaný nemeckými, českými a uhorskými vojskami. Celkom novú podobu dostal hrad v 1. polovici 15. storočia, keď uhorský kráľ a nemecký cisár Žigmund Luxemburský sa rozhodol vybudovať si na hrade svoju rezidenciu. Na mieste starého hradu vybudoval palác s centrálnym dvorom a 4 nárožnými vežičkami.
Po obsadení Budína Turkami sa Bratislavský hrad stal kráľovskou rezidenciou uhorských kráľov, ktorí tu prichádzali najmä počas korunovačných slávností a zasadnutí uhorského snemu. V korunnej veži boli umiestnené a strážené korunovačné insígnie.
Počas bojov proti Gabrielovi Betlenovi Bratislavský hrad bol značne poškodený. Pretože sa škody hneď neopravili, poškodenie sa čoraz viac rozrastalo. Uhorský snem nariadil v roku 1635 novú prestavbu, ktorá trvala až do roku 1649. Strohá gotická pevnosť dostala charakter reprezentatívneho kráľovského paláca. Celé prvé poschodie zaberal byt cisárskej rodiny. V cisárskych miestnostiach sa na 22 symbolických a alegorických výjavoch oslavovali cnosti cisára Ferdinanda III. Stavebný dozor nad prácami pri prestavbe bratislavského hradu viedol syn Mikuláša Pálffyho Pavol (1590-1653), ktorý od roku 1649 bol uhorským palatínom a miestodržiteľom. V roku 1634 Pavol Pálffy bol povýšený do grófskeho stavu španielskym kráľom Filipom IV. (mladším bratom kráľovnej Márie Anny, ktorá bola korunovaná v Bratislave v roku 1638) a vyznamenaný Rádom zlatého rúna.
Najväčšiu noblesu zažil hrad počas vlády Márie Terézie, ktorá často navštevovala svoju najobľúbenejšiu dcéru Máriu Kristínu, ktorá žila na hrade so svojím manželom Albertom, miestodržiteľom pre Uhorsko. Albert Sasko-Tešínsky (1738-1822) bol menovaný za uhorského guvernéra v roku 1765. Za sídlo si zvolil bratislavský hrad. V nasledujúcom roku 6. apríla 1766 si vzal za manželku Máriu Kristínu, najmilšiu dcéru cisárovnej Márie Terézie. Po nebohom svokrovi Františkovi Lotrinskom získal územie Tešínska v Rakúskom Sliezsku a s ním i titul tešínskeho vojvodu; a po svadbe titul arcivojvodu ako každý člen habsbursko-lotrinskej dynastie.
Manželstvo s Máriou Kristínou však zostalo bezdetné. Mária Kristína síce krátko po svadbe porodila dcéru Kristínu, no tá zomrela niekoľko dní po narodení. Po smrti Máriinho brata cisára Leopolda (1792) a jeho manželky Márie Ludoviky (1792) si adoptovali ich dvadsaťjedenročného syna Karola Ľudovíta. Ten po jeho smrti zdedil Tešínsko a s ním aj titul tešínskeho vojvodu.
Ešte počas svojho bratislavského pobytu v roku 1770 arciknieža začal systematicky zbierať umenie, grafické listy a výkresy. Po smrti Márie Terézie (1780) ho cisár Jozef II. poslal ako guvernéra do Rakúskeho Nizozemska, kde pokračoval v zveľaďovaní svojich umeleckých zbierok. V roku 1793 uteká pred francúzskou revolúciou a francúzskymi vojskami aj so svojimi zbierkami. Pri preprave zbierky z Bruselu sa však jedna z nákladných lodí potopila, čím prišiel o jednu tretinu svojej zbierky. Vo Viedni neďaleko Hofburgu si nechal zrekonštruovať palác, kde umiestnil celú svoju zbierku a v súčasnosti je tam jedna z najkrajších galérií na svete. Po jeho smrti sa v zbierke nachádzalo 14.000 malieb a 200.000 grafických listov.
Po smrti Márie Terézie v roku 1783 Jozef II. zriadil na hrade generálny seminár na výchovu kňazov, čím prispel k posilneniu národného povedomia mnohých národov žijúcich v Uhorsku. Roku 1790 po smrti cisára Jozefa II. zrušili generálne semináre a na hrad umiestnili vojenské kasárne, čo sa stalo hradu osudným, nakoľko z neopatrnosti vojakov vznikol v máji 1811 veľký požiar, ktorý zničil nielen palác a jeho prístavby, ale i veľkú časť Podhradia.
S obnovou hradu sa začalo až v roku 1953 a trvala do roku 1968, kedy na hrade bol podpísaný zákon o federatívnom zriadení Československej socialistickej republiky ako štátu s dvomi samostatnými republikami: Českou socialistickou republikou a Slovenskou socialistickou republikou.
Dnes hrád slúži štátnej reprezentácii Slovenskej republiky a Slovenskému národnému múzeu, ktoré tu vystavuje cenné archeologické, historické a umelecké zbierky. Návštevníci Bratislavy tu môžu pobudnúť na miestach, kde kráčala história, obdivovať architektúru hradu a pokochať sa nádherným výhľadom či už z okolitých terás alebo Korunnej veže. Hrad je národnou kultúrnou pamiatkou.
